Nejdem tu uvádzať argumenty pre a proti anime, ale keďže práve ono je témou dnešného článku, chcem tento termín aspoň stručne vysvetliť. Ak je pre vás známy, pokojne preskočte nasledujúci odsek.
Slovo anime má odlišný význam v Japonsku, odkiaľ pochádza, a mimo Japonska, predovšetkým v západom svete, kde sa navyše jeho definície mierne líšia. Pre potreby blogu definujem anime ako špecifický spôsob animácie (kto by to bol povedal) pochádzajúci z Japonska (kto by to bol povedal 2.0). Aj tu ide o širokú škálu spôsobov. Existujú ale isté črty, charakteristické pre mnoho anime seriálov a filmov: zosilnená, hyperbolizujúca štylizácia, napr. veľké oči, nerealistické proporcie, prehnaná gestikulácia a mimika a podobne. Ak si ešte spomeniete na Pokémon, tak to je príklad anime. (Ospravedlňujem sa všetkým japanistom, otaku a spol., ak máte spresnenia a doplnenia, nech sa páči, vyjadrite sa v diskusii).
Naposledy som pozeral Fate/Stay Night. Pôvodne vyšlo ako tzv. visual novel, teda vizuálny román. Ide o počítačovú hru založenú na texte, používajúcu prevažne statickú grafiku, s pomerne málo možnosťami interakcie. Neskôr bola viackrát adaptovaná do podoby anime seriálov a filmov, keďže pôvodný vizuálny román umožňuje hráčovi preskúmať niekoľko dejových línií s rôznymi koncami. Okrem F/SN , ktoré som pozeral, existuje preto ešte niekoľko ďalších filmov a seriálov, vrátane Fate/Stay Night: Unlimited Blade Works a Fate/Stay Night: Heaven’s Feel.
Na začiatku rozboru je nutné spomenúť, že F/SN je shounen, teda, podľa Wiki, „anime orientované primárne na tínedžerských a staršich chlapcov.“ Ako mnohé (ne)kultúrne produkty zamerané na mládež patrí F/SN do žánru fantasy. Seriál je o mladom chlapcovi (kto by to bol čakal 3.0) menom Shirou, ktorý sa nedobrovoľne zapletie do Vojny o Svätý grál – turnaja na život a na smrť. Víťaz v ňom má možnosť nechať si splniť viac-menej akékoľvek želanie. „Súťažiaci“ pritom využívajú mágiu a taktiež Služobníkov, teda akýchsi duchov, vtelenia slávnych historických postáv, ktorí si tiež túžia splniť priania. Dej sa zameriava jednak na priebeh samotnej Vojny, jednak na vývoj hlavných hrdinov, predovšetkým Shirou a jeho Služobníčky Saber.
Tu som sa už dotkol dôležitého aspektu F/SN, ktorý na mňa robí dobrý dojem. Mám rád, keď je fantasy jasne odlíšené od reality, ako napr. v Pánovi Prsteňov, a ťažko mi padne miešanie týchto dvoch vecí. Tým myslím použitie fantastických prvkov na vysvetlenie nezodpovedaných otázok ľudstva, mytológiu alebo „opravenie“ nášho pohľadu na „pravdu.“ Príkladom sú Pullmanove Temné hmoty (inak veľmi podarená literárna trilógia). F/SN v tomto ohľade obstálo celkom dobre. Služobníci síce predstavujú vtelenia historických postáv, ale tomuto aspektu ich identity či existencie sa F/SN venuje len okrajovo. Hoci vo Vojne ide o „Svätý grál“, je to skôr len označenie akéhosi tajomného magického artefaktu a nezachádza sa do pseudokresťanských legiend či konšpirácií.
F/SN ale nie je klasický akčný seriál s hlavným dôrazom na túto Vojnu. Súboje a akcia sú ťažiskom prinajlepšom spolovice, tá druhá sa týka myslenia postáv a jeho premien, dosť priestoru je venovaného dialógom. Takýmto spôsobom F/SN rozoberá, čo ma veľmi teší, dosť vážne témy, medzi ktoré patria konflikt vlastných záujmov so záujmami druhých, hodnota vlastného života, hodnota života druhých a ich vnímanie, obetovanie sa, snaha o nápravu minulosti a vyrovnanie sa s ňou, odpustenie sebe... a nie to, aké dôležité je mať frajera či frajerku.
Téme lásky sa F/SN nevyhýba, poníma ju však, podľa mňa, dosť slušne. Síce udalosti začali naberať spád, ktorý som ľahko predvídal už v prvej časti, nedočkal som sa žiadnych hlúpych romantických scén. Žiadni dvaja, čo sa majú radi, ale trvá im sto rokov, kým na to prídu a kým si to povedia, a aké úžasné bolo, keď ma chytil za ruku. Nenájdeme tu ani zobrazovanie chlapca, ktorý je buď pre (niektoré, nechcem sa nikoho dotknúť) dievčatá ideál – pekný, bohatý, pozorný a neviem ešte aké pozitívne charakterové vlastnosti, alebo síce správny chalan, ale totálne neschopný prejaviť sa. Láska je vo F/SN dávaná do súvislosti s obetovaním sa a hľadaním dobra pre toho druhého. Prevažne sa to zaobíde bez prvoplánových romantických klišé, ktorých je často tvorba pre mládež tak plná... a odporúčam vydržať pozerať až do konca, záver stojí za to.
Čo ma na F/SN veľmi upútalo, i keď to nepredstavuje najprominentnejšiu kvalitu tohto seriálu, sú práve vlastnosti hlavného protagonistu – Shirou. Vo filmoch i literatúre sa totiž často stretávame s tým, čo pracovne nazývam hrdina najväčší idiot. Ide o špecifické vykreslenie hlavnej postavy bez ohľadu na to, že na konci splní svoju úlohu, zvíťazí, zachráni svet atď. Hrdina najväčší idiot je aspoň na začiatku príbehu, ale často aj dlho počas neho, vykreslený ako niekto, kto do väčšej či menšej miery spĺňa nasledovné podmienky: ničomu nerozumie, nič nechápe, je veľmi neasertívny, nemá takmer žiadnu vlastnú vôľu alebo predstavu o tom, ako čeliť výzvam, čo sú pred ním, usmerňovanie a pomoc, ktorá sa mu dostáva od „pomocníkov“ a „mentorov“ hraničí s manipuláciou. Povedané prosto, hlavný hrdina je najväčší ťuťko zo všetkých. (Pozor, nemýliť si s iným typom hrdinu idiota, ktorého hlúposť spočíva hlavne v neuvedomovaní si bezprostredného nebezpečenstva a v beznádejnom idealizme, i keď tieto stereotypy sa môžu prelínať). Typickým príkladom je Eragon. Chápem, že téma hľadania samého seba, identity a osobnostného dozrievania je pre mládež veľmi aktuálna, ale prečo by malo dozrievanie začínať na bode 0? Prečo by mal byť hrdina tínedžer psychicky decko? Prečo by už nemohol mať nemal nejaké pevné východiská a presvedčenia?
Vo F/SN sa toto otravné klišé nenachádza. Shirou síce na začiatku nemá takmer žiadne poňatie o tom, čo sa deje, čo tá Vojna vlastne je, avšak od začiatku vie, čo chce a má jasnú predstavu, ako by sa mal správať (a tu nie je reč o nezrelom chcení vecí ako „vzpurná“ tínedžerská nezávislosť alebo život bez problémov). Je to hrdina, ktorý si od začiatku stojí za svojím a nenechá sebou ľahko kývať. Dal by sa označiť za tvrdohlavého, ale tvrdohlavé sú potom i všetky ostatné postavy. Koniec koncov, je to ale príjemná zmena a o to vítanejšia, že vyvoláva konflikty medzi postavami, čo popri Vojne taktiež posúva dej dopredu, či dokonca tvorí jeho podstatnejšiu časť, ako som už naznačil.
Asertivita hrdinu a konflikty z nej vyplývajúce však úzko súvisia aj s pomerne podstatným negatívom F/SN, a to je až príliš priamy spôsob, akým sú prezentované. Pre detského diváka to možno je prijateľné, ale obávam sa, že pre tínedžerov a ľudí okolo dvadsiatky dialógy vyznejú až príliš naivne. Rovnako zamrzí, že anime veľmi nepoužíva obrazné opisné spôsoby, ako vykresliť motiváciu a ciele postáv. Nosný konflikt a jeho vývoj – to, čo by malo zaujímať a udržiavať pozornosť – preto vyznieva jednoducho, nenapínavo a nenúti hlbšie sa zamýšľať, i napriek hodnotám a posolstvu, ktoré z neho vyplývajú. Táto čiastočná nepútavosť je potom ešte umocnená obmedzenými dôrazmi na akciu – hoci aj tá sa tam nachádza – a okolnosti a vývoj Vojny o grál, teda príbehovej zložky deja. F/SN by preto neuškodilo viac „background information“, komplikovanejšia zápletka a viac nepriamej, obraznej (nie obrazovej-vizuálnej) komunikácie s divákom.
Ak však nie ste príliš nároční na zložité veci, nevadí vám štýl zameraný na mladistvých alebo len hľadáte zmysluplnú oddychovku, ktorá neurazí, môže byť Fate/Stay Night dobrou voľbou.
