Knižná recenzia: Brandon Sanderson: Mistborn 1 - 3

Autor: Šimon Evin | 17.4.2015 o 20:09 | (upravené 30.4.2015 o 16:56) Karma článku: 2,62 | Prečítané:  364x

Z oblohy padal popol. Touto očakávanie vzbudzujúcou vetou začína knižná, zatiaľ štvordielna fantasy (koľkí z vás to po tomto slove balíte?) séria Mistborn amerického autora fantastiky Brandona Sandersona. Séria nevyšla nedávno (prvá kniha v pôvodnom jazyku už v lete 2006), a keď som prvýkrát zvažoval, či si ju prečítať, odradilo ma „odporúčanie“ istého človeka. Mal v tej dobe načítaných rádovo viac recenzií ako ja. Urobil som vtedy hlúposť, že som veril niečiemu úsudku o knihe len na základe recenzie, ktorú čítal (a ktorú som čítal dokonca i ja sám). 

Z oblohy padal popol.

Moja chyba v uvažovaní bola hlúpa, no určite nie až tak, aby som si ten popol musel sypať na hlavu. Mistborn som si nedávno predsa len prečítal a ten časový odstup očividne na jeho kvalitách neubral. Naopak, zlepšil moju schopnosť kriticky myslieť a hodnotiť, preto je táto fanúšikovská recenzia lepšia ako nejaká, ktorú by som bol napísal vtedy. Nasledujúce tvrdenia sa týkajú prvých troch kníh, keďže tvoria uzavretý celok. K štvrtej knihe som sa i tak ešte nedostal.

(Upozorňujem vás vopred, že ide o pomerne dlhý blog, takže ak nie ste ochotní alebo schopní čítať dlhšiu recenziu, radšej spravte hneď čelom vzad. Z prečítania fragmentov by ste totiž mohli získať skreslenú predstavu - pozitívne i negatívne. Ach, to je doba, keď ľudia potrebujú varovanie, že ich čaká dlhší text... Nadpisy k odsekom, kde sa recenzne venujem jednotlivým aspektom knihy, som neuviedol zámerne. Posnažte sa trocha.)

Pre mňa najprominentnejším aspektom Sandersonovho štýlu je remeselne výborne zvládnutá dynamickosť textu. Hoci rozsah každej zo spomínaných troch kníh prekračuje 200 000 slov, Mistborn sa číta rýchlo, svižne a väčšinu času veľmi plynule. Napriek tomu nepozostáva celý len z dialógov alebo akčných scén, ktoré by tempo stále zvyšovali. Sanderson zručne využíva i opisy, no statočne odoláva chorobe niektorých diletantských autorov fantastiky, ktorí nepoznajú rozdiel medzi naratívom a opisom, alebo povyšujú detailnú prezentáciu svojich predstáv nad atraktivitu textu pre čitateľa (pozdravujem Kryštofa Paoliniho). V tomto prípade sú však opisy a vykreslenia atmosféry použité na retardáciu deja, keď je to nutné, alebo sú po malých kúskoch zakomponované do dynamickejších častí. Výsledný efekt tohto v súčasnosti obľúbeného postupu je, že čitateľ sa sústreďuje primárne na príbeh, nie je od neho priveľmi odpútavaný, ale zároveň nemá problém si predstaviť výzor i vnútorné rozpoloženie postáv a rovnako ani prostredie, kde sa dej odohráva. Aspoň u mňa to tak bolo.

V tretej knihe štýl však trpí. Text sa stále číta dobre, ale dej sa na jednej strane posúva veľmi pomaly, deje sa málo podstatného a na druhej strane príde koniec ako úder kladivom po hlave (interpretujte ako chcete, o konci ešte píšem ďalej).

Ďalším miestom, kde inak veľmi dobrý Sandersonov štýl kríva, sú akčné scény. Asi sa zhodneme, že dobré fantasy by ich malo mať. Aj Mistborn ich má, ale akosi nefungujú. Nie sú neuveriteľné – v rámci sveta Mistbornu sú OK. Sú dosť originálne a pútavé. Nie pridlhé ani prikrátke. Problém s nimi je však ten, že počas čítania celej série som sa nemohol ubrániť pocitu, že sú v texte použité veľmi, ba až čisto mechanicky. Akoby autor pracoval výlučne štýlom: Hmm, tak teraz som mal opis, dialóg, opis, dlhý dialóg, malú akciu, opis... tak teraz treba dať akčnú scénu! A veci, ktoré by sa dali vyrozprávať oveľa stručnejšie, premieňa na akčné scény a venuje im viac priestoru, koľko si zaslúžia. Povedané inak, akčné scény a to, čo sa v nich odohráva, nevyplýva priamo z príbehu a jeho potrieb ani tam veľmi nezapadá.

Ešte inak: ak mám príbeh, že som šiel z Nitry do Prešova a bola to únavná cesta, tak to môžem povedať presne takto. Keď som však najprv dôkladne opisoval Nitru, žiada sa mi, aby som spestril príbeh akčnou cestou – ako som dvíhal nohy, a kládol ich pred seba, ako svišťali pneumatiky autobusu a ako som nakoniec zazrel tabuľu Prešov... Áno, textovo je to možno pútavejšie ako keby som opísal Nitru, potom uviedol veta „Cestoval som“ a po nej opisoval Prešov. Ak však tá cesta, ktorá má byť akčná, nevyplýva dostatočne z niečoho, čo sa v tej Nitre stalo a nenapája sa na niečo, čo sa má stať v Prešove, tak je jej podrobné vyrozprávanie dosť zbytočné. V takom prípade je nutné zmeniť príbeh. Napríklad tak, že som chcel ísť autobusom, ale niečo sa stalo, a tak som šiel stopom, a počas stopu som sa omylom dostal do Budapešti, odkiaľ som musel ísť vlakom do Prešova, ale cestu vlakom neznášam, a tak som trpel, pričom som sa však niečo naučil, čo mi potom v pomohlo si Prešov viac vychutnať...

Samozrejme, že táto kritika pre Sandersonove akčné scény neplatí stopercentne – v kľúčových častiach príbehu sa autorovi celkom darí - ale chcel som ukázať dosť markantný trend, hlavne čo sa týka menej podstatných častí deja. Proste tu akčné scény slúžia ako mechanický prostriedok práce s tempom textu, čo je škoda, lebo tieto dve veci sa vôbec nemusia vylučovať. Okrem toho by som chcel poznamenať a platí to hlavne pre prvú knihu, že tej akcie je tam nejako málo, avšak nadmiera dialógov a interakcie postáv.

Svet diela, ktorý už v prvej knihe pôsobí nezvyčajne a originálne, na seba v druhej knihe upúta ešte viac pozornosti. Sanderson len potvrdzuje svoje neskoršie slová, že tvorbe fikčného sveta sa pred písaním venuje i mesiace. Celé prostredie v druhej knihe naberá väčší, širší rozmer, odokrývajú sa nové súvislosti a veci poznané z prvej knihy získavajú ďalšie významy. To nové, čo sa čitateľ dozvedá, dobre zapadá do skorších informácií a namiesto toho, aby ich narúšalo, ich vysvetľuje.

Problém prichádza s treťou knihou, kde tempo, ktorým sa ďalšie súvislosti prezentujú, je oproti prvým dvom dielom závratné rýchle a radosť z pochopenia nových spojitostí kazí ich náhlosť, takže čitateľ sa poriadne nemá čas tešiť z očakávania ani jeho naplnenia, lebo celý proces sa hneď opakuje v rovnako rýchlom tempe. Množstvo nového v tretej knihe je navyše neúmerné jej textovému rozsahu, čo je ešte zvýraznené kontrastom medzi touto treťou a predošlými dvoma knihami, kde informácie boli dávkované postupne, jemne, opatrne, aby čitateľa lákali. V tretej knihe prichádza, žiaľ, dosť nepodarený zlom. Akoby ste prvý rok jazdili na bicykli, druhý na motorke a tretí nie na aute, ale tanku, príp. lietadle. Prosím, pozor, tu treba rozlišovať medzi prísunom informácií o súvislostiach vo fikčnom svete a napredovaním deja, ktorému. sa venujem neskôr – nie je to to isté a neprotirečím si.

Integrita a uveriteľnosť fikčného sveta sa v tretej knihe taktiež stráca. Jeho premyslenosť a prepracovanosť, doposiaľ dobre zdôvodnená, sa zrazu stáva o dosť povrchnejšou. Sanderson síce ponúka vysvetlenia, ale pri takých špecifických a komplexných štruktúrach, (nemôžem byť konkrétnejší, lebo nechcem prezrádzať), ktoré v tretej knihe prezentuje, sa javia ako priveľmi jednoduché, „simplicistické“ a, dovolím si tvrdiť, miestami až primitívne či dementné. Žiaľ, toto nie je prvý prípad vo fantastickej literatúre, kde si autor odhryzol sústo priveľké na to, aby ho požul. Keďže Sanderson s treťou knihou rádovo prekračuje úrovne tvorby sveta, ktoré boli prítomné v prvom a druhom diely, musí čeliť rádovo väčším výzvam pri ich implementácií do textu, čo však dosť nezvláda.

Pre ilustráciu, aby si aj tí, čo Mistborn nečítali, mohli približne predstaviť, čo myslím stavebnými štruktúrami alebo prvkami sveta, použijem nasledujúci jednoduchý príklad. Jedna z nízkych úrovní tvorby sveta je dedina a spoločenstvo v nej. Vyššou úrovňou by mohlo byť mesto, malé kráľovstvo, jeho sociálne, politické a ekonomické pomery. Ešte vyššou úrovňou by mohli byť vzťahy viacerých takýchto systémov, atď. S troškou dôvtipu určite prídete na to, do čoho sa Sanderson pustil...

Pri diskusii o fikčnom svete fantasty diela sa chcem ešte samostatne vyjadriť k jednému jeho aspektu – mágii. Tá býva niekedy problémom, lebo buď je veľmi neoriginálna a nudná, alebo je tu snaha urobiť ju práveže veľmi originálnou, čo sa prejaví ako popis komplexného systému, ktorý je však neobhájiteľný. Čitatelia s trochou filipa totiž ľahko nájdu nutné diery v takom systéme, prípadne dokážu prísť s teóriami, ktoré pomocou mágie založenej na takýchto systémoch ponúkajú oveľa jednoduchšie riešenia konfliktov, na ktorých je príbeh založený. Podobný scenár nastáva, keď sa mágia správa veľmi nedeterministicky (spomeňte si na Pána Prsteňov. Mám ho síce veľmi rád, ale tieto slabiny proste má. Hoci je to troška o inom ako o mágii, princíp to ilustruje: Čo takto nálet orlov do Mordoru?). V takom prípade sa mágia dokonca môže zamieňať za zázrak –a hneď sa núkajú ďalšie, jednoduchšie riešenia príbehových konfliktov. Sanderson si s týmto problémom poradil, zdalo by sa, celkom dobre. Mágiu spravil veľmi jednoduchou, s pomerne obmedzenými možnosťami využitia. Tým sa vyhol nástrahám zázrakov a komplexných systémov, mohlo by sa zdať. Avšak v tretej knihe, hlavne ku koncu, sa i systém mágie, tak ako skoro všetko okolo, začína disproporčne rozrastať a opäť tu máme problémy s integritou a uveriteľnosťou sveta...

Jedným z problémov, ktorými Sandersonov svet však netrpí, sú postavy. Medzi hlavnými a vedľajšími je síce vidno značný rozdiel v miere prepracovanosti (v zmysle ako ich autor prepracoval, nie ako sa postavy od námahy prepracovali v priebehu svojho príbehu), ale celkový dobrý dojem z nich to nenarúša. S tými hlavnými sa zoznamujeme dosť podrobne. Rozhodne nie sú stereotypy, dokonca čiastočne vybočujú i z rámca archetypálnosti. Nie sú ploché, jednorozmerné, klasicistické. Neplatí tu, že 1 postava = 1 vlastnosť (ako napr. Moliérov Lakomec).

Hlavné postavy sú komplexné a uveriteľné. Nie sú to čiernobiele figúrky, ktoré by konali len dobro alebo len zlo. Majú svoje kladné i záporné stránky a robia chyby, ako my. Majú svoje vášne i strachy. Veľkým pozitívom je taktiež psychologický vývoj, ktorým prechádzajú. Menia sa, rastú, učia sa. Nie tak, že by sa z jednej postavy náhle stala úplne iná. Postavy jednoducho dozrievajú, a to hodnoverne. Pozitívny dojem z nich umocňuje i rozprávačský štýl, ktorý autor zvolil. So striedaním kapitol sa striedajú i postavy, do ktorých vnútra vidíme a ktorých očami svet pozorujeme. Výsledkom je jednak bližšie spoznanie postavy a jednak jej komplexnejšia charakterizácia – raz postavu vidíme, ako sa vidí ona sama, a raz, ako ju vidí nejaká iná postava.

Čo sa týka postáv vedľajších, tu je táto komplexnosť značne obmedzená (existuje vôbec niečo také, ako obmedzená komplexnosť?) Slúžia ako kulisy pre príbeh a postavy hlavné. Síce sú len kulisy, ale napriek tomu dobré a zaujímavé. Niektoré z nich sa dokonca z kulís neskôr menia na protagonistov, čo je, podľa môjho názoru, dobrá autorská stratégia.

Samotný príbeh série je z veľkej časti veľmi dobrý, taký, aký sa na epic fantasy patrí. Postavy riešia jeden veľký, hlavný problém, a pritom si každá prechádza svojim vlastnými bojmi a všetky tieto sa niekedy viac, niekedy menej prelínajú. Atraktivitu zabezpečuje autor okrem iného i tak, že jednotlivé problémy a sub-problémy majú odlišné charaktery, ktoré sa však navzájom prepletajú v komplexnej sieti. Pre vysvetlenie ďalšia ilustrácia. Rovnaké problémy: ísť do Prešova, ísť do Nitry, ísť do Bratislavy, ísť do New Yorku. Odlišné, ale prepletené problémy: zistiť, či som cestovateľ, či nie; vymyslieť auto, ktoré vydrží v ťažkých podmienkach; rozhodnúť sa, kto je najlepší spoločník na cestu; ísť do New Yorku. Zápletka sa v priebehu kníh mení a postavy nesledujú jeden a ten istý cieľ od začiatku do konca, ale zmeny pôsobia logicky, nadväzujú na seba a neodporujú si.

Pokrivkáva tu trochu efekt snaženia sa postáv dosiahnuť určitý cieľ na ich snaženie dosiahnuť nejaký iný cieľ neskôr. Zrozumiteľnejšie: ak postava chce jablko, a neskôr sa rozhodne, že chce vlastnú predajňu ovocia, tak by jej snaženie získať jablko malo nejako zásadne ovplyvniť jej snahu otvoriť si tú predajňu. V Mistborne to niekedy funguje, niekedy mám však pocit, že postavy sa naháňajú za niečím, potom za niečím iným, čo síce z toho prvého cieľa vyplýva a nadväzuje naň, avšak na čo ich pôvodné snaženie nemá veľký dopad –aspoň nie taký, ktorý by mi bol zrejmý. A to som dosť všímavý čitateľ. Výsledkom je sklamanie. Prečo som čítal o tom, že postava chce jablko, keď teraz chce obchod s ovocím a rieši úplne iné problémy? Obchod s ovocím s jablkom súvisí, ale teraz postava robí a rieši niečo, čo s jej zháňaním jablka nesúvisí. Načo som o tom zháňaní jablka vôbec čítal?

Kritika tretieho dielu knihy a jeho nezvládnutých „štruktúr“ sa týka i príbehu. Proste má zlý, zlý, nepodarený koniec. Príliš primitívny, príliš megalomanský, príliš logicky neošetrený, neuveriteľný a nevyplývajúci prirodzene z príbehu pred ním. Koniec je obsahovo i štýlom najslabší aspekt celej tejto trilógie a pre mňa bol značným sklamaním z inak napínavého a lákavého čítania.

Hoci, ako som už spomínal, svet série ku koncu výrazne stráca integritu a obsahuje časti, ktoré sú z hľadiska tvorby textu a fikčnej reality spracované povrchne, bolo by krivdou tvrdiť, že Mistborn je bezduchý Hack ‘n’ Slash alebo Sword and Sorcery. Inými slovami, nie je to kniha, v ktorej by šlo len o to, slovami Andrzeja Sapkowského, že „niekto zabil draka.“

I keď je očividné, ako to už nepriamo vyplýva z môjho odseku o plynulosti a pútavosti Sandersonovho štýlu, že jedným z ťažísk textu je jeho dynamickosť a atraktivita pre čitateľa, autor pomerne slušne integruje do textu zložitejšie otázky, nad ktorými čitateľ môže uvažovať. Kniha okrem iného rieši hodnotu ľudských bytostí, ich rovnoprávnosť, otázku identity a jej zdroja, zmysel náboženstva, štúdia a poznania, záležitosti dôvery, zrady, spolunáležitosti. Nechýba tu ani klasický spor o zdôvodniteľnosť „zlých činov,“ prípadne kompromisov, v záujme „vyššieho dobra.“ Sanderson nie je ako autori literárneho kánonu, ktorý svojimi dielami chcú niečo povedať, prípadne niečo hovoriť. Podstata jeho knihy nie je v kladení konkrétnych otázok a ponúkaní odpovedí. Sanderson chce skôr hovoriť istým spôsobom, a do tohto spôsobu patrí i zaoberanie sa určitými filozofickými, morálnymi, etickými atď. problémami. K niektorým z nich dokonca núka aj riešenia. Nestotožňujem sa so všetkým, ani zďaleka nie, ale oceňujem, že Sanderson nespadá do pasce postmodernizmu a že má, resp. jeho knihy majú, vôbec nejaký názor.

Posledná vec, ku ktorej sa chcem vyjadriť, sú úvody k jednotlivým kapitolám a sám celkom neviem, ako ich mám zhodnotiť. Ako literárna prax to nie je nič nové, podobné krátke úvahy nachádzame napríklad v ságe o Dune. Domnievam sa, že ich účelom má byť ozvláštnenie textu a náznak obsahu kapitoly na základe témy, ktoré úvahy riešia. Netvrdím, že v Mistborne sú tieto úvahy vyslovene zlé, to nie. Avšak pre mňa nesplnili ani jeden z účelov, ktoré si myslím, že majú.

Dôvodom môže byť, že som sa dôkladne nezaoberal súvislosťami medzi ich témami a témami konkrétnych kapitol. Na druhej strane, ani ozvláštňujúca funkcia nefungovala (nice play on words). Neviem, či nefunkčnosť jedného súvisí s nefunkčnosťou druhého. Povedané jednoducho, mne tam tie úvahy pripadali veľmi samoúčelné a text skôr narúšali. V knihe tri však nabrali ešte ďalšie negatívne rozmery. Ako som už spomínal, autor na nás začal chrliť množstvo nových informácií. Tieto sa objavovali presne v týchto úvahách, ktoré s príchodom tretej knihy nabrali vysvetľovací smer. Akoby sa autor bál, že na základe príbehu samotného čitateľ všetko nepochopí, (a prečo by vôbec mal?) a preto silou mocou potrebuje niektoré veci vysvetliť; alebo ako by sa bál, že samotný text mimo úvodov nie je dosť pútavý (čo, ako sme skonštatovali v diskusii o štýle, je, nakoniec, pravda) a potreboval ho ozvláštniť týmto nešťastne mechanickým spôsobom. Neobratnosť spočíva i v tom, že tieto úvody kapitol miestami pôsobia ako tzv. spoilery, ktorými si Sanderson kazí vlastný text a rúca napätie z očakávaní, ktoré sám buduje. Do veľkej miery sa v týchto úvodoch v knihe tri nachádzajú práve tie nedostatočne ošetrené prvky sveta Mistbornu, čo ich robí ešte menej atraktívnymi a hodnovernými.

Čo dodať? Suma summarum, here goes:

Brandon Sanderson: Mistborn 1-3

Plusy

  • zväčša pútavý a dynamický štýl
  • výborná integrácia opisov do textu a deja
  • prepracovaný a zaujímavý svet
  • poňatie mágie
  • uveriteľné, dynamické postavy
  • pestrý príbeh
  • nie Sword and Sorcery, práca s vážnejšími životnými otázkami

Mínusy

  • mechanické použitie mnohých akčných scén, kt. nezapadajú plynulo do príbehu
  • v prvej knihe ich nadbytok a prebytok verbálnej interakcie medzi postavami
  • inak výborná stavba sveta a myšlienka mágie ku koncu markantne zlyhávajú
  • koniec nekonzistentný s vývojom zápletky, málo logickej integrity alebo hodnovernosti
  • samoúčelné úvody ku kapitolám

Verdikt: 65%

Obrázky: 

http://cdn.idigitaltimes.com/sites/idigitaltimes.com/files/2014/12/19/mistborn-covers.jpg

http://static01.nyt.com/images/2014/04/17/arts/sanderson-1/sanderson-1-master675.jpg

https://d.gr-assets.com/books/1325801423l/13380705.jpg

https://pbs.twimg.com/profile_images/2053812108/Atium.png

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?